Kilimandžáro - Cesta na strechu Afriky
Prečo Kilimanjaro?
Tá túžba vidieť ho zblízka, dotknúť sa ho, vo mne driemala už od rannej mladosti. Keď som bol „násťročný“, možnosti cestovať a poznávať svet, neboli práve najdostupnejšie. A tak som cestoval a poznával v knihách, ktoré boli v tej dobe k dispozícii. A tam som po prvý raz „vystúpil“ na Kilimanjaro, v Hanzelkových topánkach, so Zikmundovým batohom a ich pútavým cestopisom, ktorý ma vtedy vyniesol na najvyššiu horu Afriky. Život však išiel ďalej a ako u všetkých mladých prišli nové záujmy, povinnosti, problémy, lásky atď. Lákavá hora ostala zabudnutá niekde v spodnej zásuvke mysle. Ale ostala. Som milovník života pod vodou a potápal som sa v rôznych moriach Európy, Ázie, Afriky aj Ameriky. Chodím prstom po mape a tam sa začína rodiť plán na ďalší potápačský trip. No a práve popritom som niekoľkokrát prebehol prstom aj cez Kilimanjaro, a bolo rozhodnuté. Ide sa z hĺbky do výšky.
Kilimanjaro je ľadom pokrytý horský masív, tvorený troma stratovulkánmi – Kibo (5 895 m n. m.), Mawenzi (5 149 m n. m.) a Shira (3 962 m n. m.) - nachádzajúci sa na území Tanzánie a čiastočne Kene. Názov Kilima Njaro znamená vo svahilčine „Svietiaca hora“. Uhuru, nachádzajúci sa na kráteri Kibo je najvyšší vrch Afriky.
Začína africké dobrodružstvo
A je tu deň D, štvrtok 20. 6. 2019. Beriem kufor, batoh a odchádzam do Viedne, odkiaľ večer odlietam do Addis Abeby v Etiópii, kde presadám a popoludní nasledujúceho dňa pristávam na letisku Kilimanjaro. Po príchode čakám v rade. Kontrola očkovacieho preukazu, očkovanie proti žltej zimnici je povinné a absolvujem povinnú dezinfekciu rúk. Z letiska sa presúvam do mestečka Moshi na úpätí hory. V žalúdku škvŕka, tak idem na tržnicu a kupujem ovocie na večeru. Banány a avokádo. Pri platení zisťujem, že tu peniaze šetriť nemusím, je tu lacno. Ulice sú rušné, ľudia priateľskí, zamestnaní každodennými povinnosťami. Bezstarostné deti, ženy nosia na hlavách nádoby, koše, drevo... Tie moslimské sú zahalené a prvý raz vidím na živo Masajov v ich tradičnom odeve s čiernym kyjom z ebenového dreva za opaskom. Dobytok len tak kráča krajom cesty, asi vie kam. Starí aj mladí sa preháňajú na motorkách a nik mi nevenuje zvýšenú pozornosť. Keď prídem do hotela, už sa stmieva. Ihneď zaspávam.
„Medzinárodný“ tím v tábore Mandara
Na druhý deň, hneď po raňajkách, sa pred ôsmou stretám s Ezekielom, svojím horským vodcom, ktorý ma odváža do miestnej CK. V Tanzánii nie je dovolená turistika „na vlastnú päsť“, výstup musí zastrešiť miestna agentúra. Na hory najradšej chodím sám, alebo len v malej skupine. Vedel som, že po príchode budem zaradený do väčšej skupiny, len som tajne dúfal, že nás bude čo najmenej. Jupíííííí. Predstavujú mi môjho „spoluturistu“, Je to Ricard, Španiel, teda pardon, to ho uráža, hovorí, že on je Katalánec. Tak ok, na Kili ideme dvaja. CK má veľmi dobrú požičovňu. Keby som to vedel, nemusel som si niektoré veci, ktoré doma nepoužijem, kupovať a voziť cez pol sveta. Podpíšeme potrebné papiere a vyrážame. Pre výstup som si vybral najstaršiu trasu – Marangu. Užívam tabletku Anopyrinu. Bol mi doporučený na riedenie krvi, ako prevencia proti výškovej chorobe. Šofér nás, spolu s Ricardom, vezie k vstupnej bráne Marangu do národného parku. Mrholí, je vlhko a teplo. Keď vystúpime z auta, cítim vánok z pralesa. Vôňa mi je známa, nie som prvý raz v pralesoch v blízkosti rovníka. Ezekiel nám predstavuje náš tím. Dvoch nosičov a kuchára. A ten je, ako sa počas cesty ukáže, nesmierne dôležitá osoba. Porcia dobrého horúceho jedla aj v ľadovej púšti vykúzli pocit teplého domova. Po krátkych formalitách vyrážame z brány Marangu (1 700 m n. m). Vkĺzneme do vlhkého listnatého lesa a moje predstavy, že chodník bude preplnený a naša turistika sa bude podobať na tú tatranskú, sa razom menia. Kráčame ľudoprázdnou Afrikou a ako sa ukáže neskôr, až po posledný tábor Kibo hut pod úpätím Kiba stretáme tak maximálne 20 ľudí denne. Chodník je však široký, dobre upravený a vyšliapaný. V inom období tu iste chodí oveľa viac turistov. No, máme šťastie. Pridáva sa k nám druhý horský vodca – Magico, takže máme každý svojho. Magico sa strieda s Ezekielom na čele nášho „pelotónu“. Brzdia tempo, kráčame veľmi pomaly a neustále nám opakujú „pole pole“ – pomaly pomaly. Hovoria, že je nesmierne dôležité čo najpomalšie stúpať, kvôli lepšej aklimatizácii na nadmorskú výšku. Prales vrie zmesou zvukov hmyzu, vtákov a opíc. Stúpame kamenistým chodníkom o 1 000 výškových metrov do tábora Mandara. Počas cesty sa zastavujeme zjesť obed, ktorý si nesieme v batohoch. Vajíčko, kuracie stehno, zemiaky, doboška a džús. Do tábora prichádzame neskoro popoludní. Sme ubytovaní v jednoduchej drevenej chatke, kde si rozbaľujeme spacáky. Kuchár nám v hliníkových lavóroch donesie horúcu vodu, aby sme urobili základnú hygienu. Keďže sme v tábore iba my, ogabeme sa „na Adama“. Zo stromov na nás hľadia opice a Magico nás upozorňuje, aby sme zakaždým zamkli chatku, pretože vbehnú dovnútra a to, čo vezmú, už asi nenájdeme. Stmieva sa a náš kuchár podáva večeru. Polievka, cestoviny, mäso a čerstvé ovocie. Luxus ako v hoteli, všetká mu česť. Plníme fľaše vodou (jednorazové PET fľaše sú zakázané) a ideme spať.
Tábor Horombo – križovatka ciest
Po raňajkách vyrážame do tábora Horombo – 3 700 m n. m.. Stúpame a charakter lesa sa začína prudko meniť. Mizne bujná zelená vegetácia a zo stromov, ktoré sú stále nižšie, redšie a tenšie, visia lišajníky. Až nakoniec zmiznú úplne. Pred nami sa rozprestrie trávnatá horská lúka, na ktorej nachádzame vzácne lobelky a senécie, ktoré rastú osamote aj v kolóniách a vyvolávajú v nás pocit, že sme zašli mimo nášho sveta. Zmizli aj zvuky lesa. Počuť len šum vetra a nám sa otvára prvý raz výhľad na dva vrcholy Kilimanjara, Mawenzi a cieľ našej cesty Uhuru. Stúpame stále vyššie a obloha je zrazu priezračne modrá, ťažké mračná plávajú pod nami a zakrývajú nám výhľad na Afriku. Cesta pokračuje miernym stúpaním. Trasu nášho chodníka nám občas skríži potok. Popoludní prichádzame do tábora Horombo. Tu je už ľudí viac. Je tu križovatka, kde sa stretávajú a rozchádzajú ďalšie trasy vedúce na vrchol. Tu prespávajú aj turisti na spiatočnej ceste. Počuť zmes rôznych jazykov, dominuje angličtina. Po očiste, už nie „na Adama“, prichádza prvý negatívny zážitok. Horskí vodcovia privádzajú dievča, Angličanku, možno 25 ročnú, visí im na pleciach, nevládze chodiť, v nose má hadičky a dýcha kyslík. Odvádzajú ju do niektorej z chát v tábore, nevieme kde. Tá je uspôsobená na podanie prvej pomoci, po ktorej nasleduje okamžitá evakuácia do nižšej nadmorskej výšky. Ako? To nevieme. Sme vo výške 3 700 m n. m. a začíname pociťovať, že vzduch je redší. Žiadne väčšie problémy to však zatiaľ nespôsobuje. Je tu sociálne zariadenie, voda je ľadová a WC nemá dosku, len ľadový porcelán. Nevadí. Stmieva sa, ideme večerať do „spoločenskej miestnosti“, kde nám náš kuchár pripravil opäť výbornú a výdatnú večeru. Ešte sme si riadne nesadli, keď Ricard spustí krik. Bleskovo vyskočí na stoličku a z nej rovno na stôl. Po miestnosti a aj po celom tábore, behajú myši. Sú milé, nie ako naše, sú pásikavé a pripomínajú mladé diviačiky. Len tie chvosty! Ricard kričí, že myši neznáša, že v Európe toto nie je dovolené, ale černošský personál toto pramálo zaujíma. Pobavene sledujú jeho tanec na stole a čakajú, ako to skončí. Zadupem a myši miznú. Aj Ricard schádza zo stola, no večeru si nevychutnáva a pohľadom monitoruje podlahu a všetky kúty v miestnosti. Je mi ho ľúto, ale je mi aj do smiechu. Skvelý dôkaz toho, že v prírode môže aj maličký, rozumovo skromne vybavený tvor, zdolať tisícnásobne ťažšieho právnika. Po večeri sa ukladáme a okamžite zaspávame, nevadia ani tie pásikavé myšky.
Aklimatizačná prestávka
Ráno sa budíme neskôr, o siedmej. Dnes sa neposunieme ďalej, máme aklimatizačný deň. Pred raňajkami idem asi kilometer od tábora za vršok, ktorý mi zakrýva výhľad a fotím Kibo a Mawenzi pri rannom slnku. Oblaky sú pod nami a pripomínajú biely oceán. Po raňajkách vyrážame k Zebrím skalám – pásikavé skalné útvary pripomínajúce telo zebry, prekračujeme výšku 4 000 m n. m. a pokračujeme do výšky 4 400 m n. m.. Vzduch je už citeľne redší. Ricard začína mať problémy so žalúdkom. Nemá hnačku, ale občas má nutkanie zvracať. Krajina sa halí do hmly a mraky, čo boli pod nami stúpajú vyššie. Vegetácia sa mení, mizne a prichádza pásmo mesačnej krajiny. Piesok, skaly a občas trs zelene, čo bojuje o prežitie v tomto nehostinnom prostredí. Okolo nás sú sopečné vrchy a nádherné výhľady, aké som doteraz inde nevidel. Tábor Kibo je už v diaľke na dohľad, no my sa musíme vrátiť späť kvôli aklimatizácii. Do tábora prichádzame popoludní. Dobíjame mobily, vybavíme telefonáty (sieť funguje) a ideme večerať, tentoraz von. Lebo myši. Teplota je pod nulou, myšky nemrznú a zdržiavajú sa v spoločenskej miestnosti. Po večeri okamžite zaspávame.
Posledný tábor Kibo
Ráno sa budíme o šiestej a hneď po raňajkách vyrážame do posledného tábora Kibo – 4 700 m n. m.. Volíme inú trasu ako včerajšiu – aklimatizačnú. Do polovice cesty opäť kráčame ľudoprázdnou Afrikou. Potom sa situácia mení. Na polceste je totiž posledný zdroj vody. Prichádzajú nosiči, plnia vedrá a na hlavách ich nosia až do tábora Kibo, asi 6 km. Krajina je už takmer bez vegetácie, holá púšť. Teplota asi 5°C. Na polceste sa zastavujeme obedovať. Zrazu zaznie krik spoza skaly. Na jednu stranu uteká Ricard, na druhú tá pásikavá myš. Tak ešte aj tu sú. Vrcholy Kibo a Mawenzi sú v oblakoch, ktoré sa občas otvoria a poskytnú nám nádherný výhľad. Zastavíme a kocháme sa. Ideme pomaly, nedostatok vzduchu je citeľný. Čaká nás ťažká noc. Do tábora prichádzame asi o druhej popoludní. Stretáme turistov, ktorí sa vracajú a mnohí nevyšli. Dozvedáme sa, že úspešnosť tých, čo v ten deň vyšli, bola asi štvrtina. Dávame sa s nimi do reči. Náš sprievodca Ezekiel však všetky debaty razom ukončí. Nepýtajte sa ich, hovorí. Dôvod prečo nevyšli, môže byť aj vašim dôvodom, prečo nepokračovať. Tak sa teda nepýtame. Urobíme krátku očistu a líhame si v miestnosti, kde je asi 15 priční. Snažíme sa zaspať, ale nedá sa. Len tak ležíme, telo si musí oddýchnuť. Večer o jedenástej je budíček. Nasleduje večera a o polnoci musíme vyraziť na poslednú časť našej cesty, pokoriť vrchol Uhuru. Postupne k nám pribúdajú ďalší a ďalší, miestnosť je plná.
Tanzánia – Kilimanjaro - Uhuru (5 895 m n. m.)
Podarí sa mi zaspať, budím sa o desiatej. Viac sa spať nedá. Čas plynie pomaly, ležím a čakám. Konečne je jedenásť. Večera a brífing. Posledné pokyny. Všetky veci nechávame v tábore, na vrchol berieme len to najnevyhnutnejšie. Náš tím zostáva v tábore, ďalej s nami pokračujú len sprievodcovia. O polnoci vyrážame pri svetle čeloviek. Teplota je hlboko pod bodom mrazu, je - 16°C. Bože, to nebo, toľko hviezd som nikdy v živote nevidel. Stovky? Tisíce? Milióny? Jeden z najsilnejších zážitkov.
Ideme veľmi pomaly, na odporúčanie Ezekiela nasilu dychčím, hyperventilujem. Nepotrebujem viac vzduchu, mám našťastie dobrú kondičku. Pred cestou som sa poctivo pripravoval a vybehol na kopec ak nie každý, tak minimálne každý druhý deň. Ale ak nedýcham zrýchlene, dostaví sa ostrá bolesť hlavy. Treba ju predýchať, po chvíli pominie. K vrcholu smerujú pramienky svetiel, mnohé sa však aj vracajú. Ideme ďalej, cesta nemá konca. Svah je už veľmi prudký, problém je podklad. Na niektorých úsekoch chýba pevná skala. Pod nohami je len suť, krok vpred, pol vzad. To uberá sily. O šiestej dosahujeme hrebeň Gillmans point. Teraz už bude stúpanie mierne, ostáva nám ešte asi 300 výškových metrov po hrebeni. Vzduch je už naozaj riedky. Východ slnka je prekrásny. Hviezdy miznú a okolo nás ostáva tmavofialová „hmota“, ktorú rozjasnia prvé lúče slnka, vychádzajúce spoza bieleho oceánu mrakov hlboko pod nami. Otvára sa prekrásny výhľad na Mawenzi, všade dookola modré vákuum, len na jeho vršku čiapočka oblakov, akoby naň niekto hodil lyžicu šľahačky.
Pokračujeme na vrchol. Výstup už nie je ťažký. Cítiť, že jeden krok tu je ako tri tam dolu. Obchádzame ľadovce, ktoré sú na dotyk. Sú jemne prišpinené od sopečného prachu. Hľadíme na dno krátera. Slnko je mimoriadne ostré. Pozorujem ostatných turistov. Ich vetrovky, žlté, červené, modré, sa na tom slnku zdajú až neprirodzene krikľavé. Prichádzame na vrchol. Je tu asi 15 ľudí. Som šťastný, Ricard vyroní aj slzu. Rozbaľuje zástavu, nie španielsku, tú katalánsku a fotíme sa. Potom uvoľníme miesto ďalším.
Ešte chvíľu sa moceme po vrchole, fotíme a šikovne naspäť. Začína ma pobolievať hlava. Po Ibalgine bolesť rýchlo prechádza. Cestou späť mi zážitok trochu pokazí pohľad na skupinu čínskych turistov. Vodcovia ich nesú. Majú kalné, neprítomné pohľady, nereagujú na podnety z okolia. Ricard vraví „zombies“. Ezekiel upresňuje, že sa s tým stretá často. Zaplatili, musia vyjsť. Za každú cenu. Majú z toho niečo? Neviem. Pri zostupe sa delíme na dve skupiny. Ricard ide s Ezekielom, ja s Magicom. Oni idú opatrne, šmýka sa. Magico ma odvedie bokom, je tam obrovský násyp sute. Skáčeme, zabárame päty do štrku a 1,5 metrovými krokmi klesáme rýchlo dolu. Po asi jeden a pol hodine sme späť v tábore. Zmenu výšky o 1 300 m pociťujem, ako keby do mňa niekto lievikom nalial novú silu. A bude jej treba, čaká nás ešte zostup o jeden tábor, 1 000 výškových metrov, asi 12 km. Fakt dlhý deň. Chodím po tábore a čakám na Ricarda a Ezekiela. Mám dosť, ale som veľmi šťastný. Precestoval som veľa krajín a väčšinou potrebujem niekoľko dní alebo týždňov, aby som dokázal prežité ohodnotiť. Teraz som však vedel, že toto bude patriť k mojim najlepším cestovateľským zážitkom vôbec. Asi po trištvrte hodine prichádza Ricard a Ezekiel, najeme sa a pokračujeme ďalej. Neskoro popoludní sme opäť v tábore Horombo. Večera a okamžitý spánok. Hliníkové lavóre s horúcou vodou ostali ohrdnuté na schodoch chatky.
Vychutnanie záverečného úspechu
Ráno sa budíme a cítime, že nižšia nadmorská výška nám priliala nových síl. Po raňajkách ukrajujeme z posledného úseku našej cesty. Ide rýchlo. Cestou späť nám oblohu križujú vrtuľníky, lietajú ako včeličky. Ezekiel nám vysvetľuje, že zvážajú „zombies“ z vrcholu do nemocnice v Moshi. Zvyšok cesty prebieha „easy“. Asi v 2 800 m n. m. vchádzame do oblakov a Kili sa s nami lúči dažďom. Pri vstupnej bráne do parku si vyzdvihujeme certifikáty a ideme do CK napísať záverečné hodnotenie. To moje je 100 %. Aj to Ricardove, teda skoro, ako veľké negatívum tam uviedol len tie myši. Lúčime sa s personálom, aj s Ricardom. Jeho cesta pokračuje na safari do národného parku Serengeti, moja na Zanzibar, späť do hĺbok.
Čo povedať na záver? Za 6 dní sme prešli 4 ročné obdobia. Prvú etapu sme prešli v tropickom lete, druhá pripomínala našu jar, tretia studenú jeseň a štvrtá arktickú zimu. Celý výstup nebol ťažký, ale nebol ani ľahký – fyzicky aj psychicky. Myslím si, že na tento trip je potrebné trochu tréningu. Teda, ak si ho chceme vychutnať na 100 percent. Na záver sa chcem poďakovať Jarovi Blichovi z CK Dream Africa za sprostredkovanie tohto skvelého zážitku.
