Od Mysu dobrej nádeje po Viktóriine vodopády - časť 1.

Vitajte na blogu Dream Africa, cestovatelia. Dnes vám s veľkou radosťou predstavujeme prvú časť nášho nové zájazdu, ktorý v sebe snúbi to najlepšie z južnej časti čierneho kontinentu. Počas tejto série prebádame nielen nádherné Kapské mesto, navštívime Pobrežie kostier plné života, spoznáme mnohé pôvodné kmene, ale si aj „zalovíme“ očami a fotoaparátmi na tie najdivokejšie zvieratá africkej buše. Zlatým klincom na záver budú ohlušujúce Viktóriine vodopády, ktoré objavil David Livingstone a dnes sú jedným z prírodných divov sveta. Čaká nás 5 krajín, 2 divy prírody a niekoľko tisíc kilometrov ciest. Pripravení? Verím, že áno. Bude to stáť za to.


Sedíme v lietadle a smerujeme na juh – na miesto, od ktorého je južnejšie už len najväčšia púšť sveta - Antarktída. Po vyše deväť tisíc kilometroch klesáme a z okna sa dívame na juhoafrické pohoria, nížiny pokryté citrusovými sadmi a majestátnu Stolovú horu, ktorá sa neohrozene týči nad jedným z najkrajších miest sveta. A presne sem vedú naše prvé kroky. Prírodným divom sveta nielen skončíme, ale aj začneme naše africké dobrodružstvo.

Cestou z letiska míňame okrajové časti slumu Khayelitsha, ktorý patrí k piatim najväčším na svete a po keňskej Kibere je druhým najväčším v Afrike. Podľa posledného sčítania tu žije približne toľko ľudí ako v Bratislave a 99 % tvoria černosi. Aktivisti si však myslia, že reálne číslo je až trojnásobné, no sčítanie obyvateľstva je v týchto podmienkach pomerne náročné. Desaťtisíce jeho obyvateľov nemajú ani len prístup k toalete. Fascinujúce, no celkom nebezpečné miesto.
O pár minút sa minca obracia a vchádzame do moderného a krásneho mesta, kde sa na nás z budovy usmieva obrovská podobizeň nielen miestneho, ale aj celosvetového hrdinu - Nelsona Mandelu. Tu nám žiadne nebezpečenstvo nehrozí. Moderné budovy sa striedajú so starými, ulice sú preplnené multi-kulti zmesou černochov i belochov. Miestni predávajú všetko, na čo si len zmyslíte. Chudobní nelenia.


Po pár minútach parkujeme pod Stolovou horou a vstupujeme do rady turistov čakajúcich na rotujúcu lanovku, ktorá nás vyvezie na vrchol „Stolovky“ za 5 minút. Kto má rád turistiku, môže ju zdolať peši. Kto má rád adrenalín, môže to skúsiť mojou cestou – po červenej.  
„Zdravím, ako sa dostanem hore?“, pýtam sa v miestnom turistickom centre milej pani v skautsky vyzerajúcom oblečení praskajúcom vo švíkoch. „Hore vedie hneď niekoľko ciest, sú označené farbami...“, vysvetľuje milo a prstom svižne opisuje trasy na farebnej mapke a jedným dychom dodáva: „...potom je tu aj červená trasa, no tá je dosť náročná a celkom nebezpečná. Tou ti neodporúčam ísť, nechceme ťa zachraňovať.“, smeje sa pani. Smejem sa aj ja a dodávam, že sa nemusí báť a určite dám na jej rady. S úsmevom a so slovami „baie danke“ (afrikánske poďakovanie) sa lúčime. Pani vidí z okna ako nedočkavým poklusom a so šibalským úsmevom na tvári smerujem k červenej. Mala pravdu. Cestou hore som sa tri krát stratil a neraz mal na mále pri šplhaní sa na zvislé skaly štvornožky. Vrelo odporúčam. Naozaj.
Vráťme sa však k našej skupine. Nastupujeme do obrovskej lanovky, do ktorej sa zmestí až 65 ľudí. Na osobné zóny každého zúčastneného je útočené zo všetkých strán, no vôbec nám to nevadí. Cestou hore mnohým padá sánka. Panoramatické okná rotujúcej lanovky nechávajú vyniknúť približujúcemu sa vrcholu skalného obra, blízkej Levej hlavy, no najmä mestu samotnému, ktoré sa rozprestiera kam až oko dovidí a mizne v rozbúrených vodách studeného oceánu.


Hore je to úplne iný svet. Dychberúce výhľady, náučné chodníky, nádherné rastliny a desiatky zástupcov najbližšieho príbuzného slona – Damana skalného. Nachádzame sa vo výške 1085 metrov nad morom a ak sa nám pošťastí, môžu sa cez Stolovú horu preliať husté biele oblaky s pôvodom v mrazivom oceáne, ktorého druhý breh je nehostinné a ľadové pobrežie Antarktídy. Kto sa vyžíva v suveníroch si tu príde na svoje, majú tu naozaj pestrý výber. Ak je pekné počasie, tak fotky, ktoré si tu spravíte budú patriť medzi klenoty vašej zbierky.

Ďalším bodom nášho programu je prehliadka mesta, v rámci ktorej sa prejdeme okolo najpamätnejších miest histórie Kapského mesta a povieme si aj niečo zaujímavé z pestrej minulosti nielen mesta a štátu, ale aj celého kontinentu. Pôvodné obyvateľstvo kolísky ľudstva, európski kolonizátori, vojny, apartheid, boj Nelsona Mandelu a súčasné problémy Juhoafrickej republiky. Debatovať skutočne máme o čom. História na nás dýcha skutočne na každom rohu. Najsilnejšie pocity v nás vyvoláva relatívne nedávny apartheid (oddelenosť rás), za ktorý sa krajina dodes hanbí. Nechce sa nám veriť, že sa túto extrémne rasistickú politiku podarilo ukončiť až začiatkom deväťdesiatych rokov. Na minulosť netreba zabúdať, no treba sa z nej poučiť.
Ako lepšie ukončiť deň ako pri ochutnávke nášho prvého afrického jedla za sprievodu energickej živej hudby? Odporúčam takzvaný africký tanier, ktorý je ideálny v prípade, že chcete toho za jeden večer ochutnať čo najviac. Obsah taniera sa zvykne meniť, no typicky sa na ňom vyvaľuje kúsok pštrosa, antilopy skákavej, antilopy kudu, krokodíla alebo impaly. Hotové safari v papuľke. Čakanie na hlavný chod si skrátime predjedlom – húsenicami Mopane. Do toho všetkého hrá živá africká hudba, ktorá nás núti pokyvkávať sa do rytmu. Miestni už dávno tancujú. Pridáme sa?

Na druhý deň nás čaká výprava na naj-juhozápadnejší bod afrického kontinentu – Mys dobrej nádeje. Povedal by som aj, že ideme v stopách moreplavcov ako Vasco da Gama a Bartolomeo Diaz, no títo páni sa plavili po mori, na ktoré hladíme počas našej cesty vyhliadkovou cestou Chapman’s Peak. Cestou sa zastavujeme pod Dvanástimi apoštolmi, za sebou zoradenými skalnými masívmi, ktoré sú pokračovaním Stolovej hory. Cestou prechádzame okolo pláží v Camps Bay, kde sa vo veľkom športuje a býva tu juhoafrická smotánka. Najpopulárnejším rekreačným športom je tu beh a cyklistika. Miestami si pripadáme ako v Európe.


Po približne hodinke a pol prichádzame na mys. Pozor na paviány! Raz som sa aj sám stal terčom ich útoku. Sedím si vonku za stolom a pred sebou mám krabicu s neodolateľne vyzerajúcou pizzou. Sliny sa mi začali zbiehať už dávno, no v tom vidím malého paviánika ako sa jaší na markíze reštaurácie a pozerá pri tom na mňa. Po chvíli mi napadlo, že robí presne to, čo by som ja robil, keby som bol pavián a potrebujem odviesť niekoho pozornosť. No napadlo mi to neskoro. Moja chyba.


V periférnom videní sa mi zjavuje veľký hnedý a chlpatý humanoid, ktorý rukou bleskovo siaha po krabici s pizzou a ťahá ju k sebe. Ja, duchaprítomne, robím to isté. Hotový boj evolučných etáp vo vývoji človeka. Prehrávam. Krabica smeruje k paviánovi. Zvyšujem snahu. Krabica smeruje ku mne. Pavián cerí ohromné zubiská, na čo mňa zalieva studený pot a začínam opäť prehrávať. Pizza je razom von z krabice a na stole. V tomto momente som sa už vážne napajedil. Staviam sa na zadné a na paviána začínam hučať. Po slovensky. S nadávkami. Adrenalínom sa doslova hemžím. Darí sa mi ho zahnať, zbieram pizzu zo stola a rozmýšľam, či mám so sebou náhradné trenky. Silnejší prežije. V tomto prípade silnejší sa naje. Darwin by bol na mňa hrdý.

Približne poldenný program na Myse dobrej nádeje pozostáva z výstupu na starý maják na Cape Point, rýchly obed a následne prechádzku pobrežím na samotný mys. Cestou vidíme opäť paviány a ak máme šťastie, tak aj pštrosy s mladými. Ak máme skutočne šťastie, tak zhliadneme aj antilopu losiu, ktorá je najväčšou antilopou na svete. Samec môže vážiť až neuveriteľnú tonu.


Prečo práve dobrá nádej? Mys má práve tento prívlastok, pretože v minulosti, za čias námorných objavov, znamenal pre moreplavcov z Európy plaviacich sa do Indie bod, kedy to najťažšie bolo už za nimi a konečne zmenili kurz z juhu na východ. Pobrežie Afriky bolo pre mnohých z nich tým posledným čo v živote zhliadli. Najviac životov vyhaslo na Pobreží kostier, ktoré takisto počas zájazdu navštívime.


Po ceste späť do Kapského mesta sa zastavujeme ešte v Simon’s Town, kde sa na Boulder’s Beach nachádza kolónia tučniaka okuliarnatého. Podľa toho, kedy sem zavítame, môžeme uvidieť pytačky tučniakov, odmietavé samice, súhlasiace samice, následné sexuálne hrátky, sedenie na vajciach, huňaté mláďatá objavujúce svet alebo bitky medzi malými chlapmi o to, kde bude alfa samcom pláže. Nemotorná ťarbavá chôdza nelietavých operencov sa po skoku do vody mení na plávanie pripomínajúce vystrelené torpédo.


Krásny deň za nami. Ukončíme ho v miestnom prístave v časti Green Point, kde si pochutnáme na čerstvých morských plodoch. Po večeri smerujeme ešte na Signal Hill, z ktorého máme svetlami vysvietené nočné Kapské mesto ako na dlani. Zaspávame s vedomím, že zajtra sa s týmto klenotom juhu Afriky lúčime a smerujeme k Namíbii. O tej ale nabudúce.


Verím, že sa vám prvá časť nášho nového zájazdu páčila a zostanete so mnou aj pri jej pokračovaniach. V tej ďalšej sa dočítate o našich prvých dňoch v krajine, ktorá si pre seba vzala najväčšiu porciu dní zájazdu. Tou krajinou je úžasná Namíbia. Vidíme sa čoskoro.

Michal Ondro | 17. júl 2018