Od Mysu dobrej nádeje po Viktóriine vodopády - časť 4.

Prebúdzame sa v „nemeckom“ Swakopmunde a po raňajkách smerujeme popri oceáne na sever. V Hentie’s Bay však zabáčame doprava na prašnú cestu a vraciame sa späť do vnútrozemia. Tentokrát na územie Damaraland, ktoré bolo v 80.-tych rokoch dokonca samostatnou republikou. Ako názov napovedá, žijú tu prevažne zástupcovia kmeňa Damara, ktorých kultúru ešte dnes spoznáme. Posledné dva dni sme si užívali chladnejšie a vlhšie počasie, no to sa do obeda radikálne zmení. Smerujeme na západ a vonkajšia teplota vyobrazená na palubnej doske nám rýchlo stúpa pred očami. Najbližšia zastávka je mesto Uis. Teplota môže stúpnuť aj o 15 stupňov Celzia. Raz sa mi stalo, že sme sa z 15 dostali na 35 stupňov behom hodiny a pol. Začíname sa potiť.

Uis je malé mestečko učupené pod najvyšším horským masívom Namíbie, pohorím Brandberg, ktoré sme videli už z diaľky. Jeho najvyšší bod Königstein má nadmorskú výšku 2573 metrov, čo je len o necelých 100 metrov menej ako má náš Gerlach. Hora je, podobne ako krajina vôkol, sopečného pôvodu, o čom napovedá aj preklad jej mena – Ohnivá hora. Po rýchlom pikniku a doplnení pohonných hmôt pokračujeme v ceste vyprahnutou krajinou. Miestni sa na nás stále usmievajú. Míňame prístrešky so zástupkyňami kmeňov Himba a Herero, ktoré nás svojim zovňajškom a tancom nabádajú k tomu, aby sme sa u pri nich zastavili. Čo len od nás môžu chcieť?

Síce sú naokolo stromy a kríky, no je horúco a krátke prestávky na natiahnutie nôh bohato postačujú. „Presne takto som si predstavoval Afriku“, necháva sa počuť jeden z dobrodruhov. Popri ceste stojí výstražná dopravná značka upozorňujúca na výskyt slonov. Museli by sme však mať obrovské šťastie, keby sme najväčšieho suchozemského tvora v týchto končinách spozorovali. Áno, žijú tu, no zdržujú sa výhradne pri vodných zdrojoch ďaleko od ciest. V poobedných hodinách prichádzame k veľkej skale, z vnútra ktorej počuť spev. Obchádzame ju a vidíme vysoký drevený plot chrániaci osadu pred predátormi a nepriateľmi. Osada patrí kmeňu Damara a slúži ako živé múzeum spojené so skanzenom. Vznikla najmä kvôli tomu, aby staré damarské zvyky v dnešnej modernej dobe nevymizli. Technikám prežitia učia do dnes aj svoje malé deti. My uvidíme ako zakladajú oheň, vyrábajú zbrane, opracúvajú kožu alebo liečia chorých. Naučíme sa aj pravidlám stolovej hry, ktorá mohla trvať aj 2-3 dni a slúžila pre damarské kmene ako náhrada vojny. Skutoční africkí pacifisti. 

Neďaleko sa nachádza jedno úžasné miesto, ktoré je dokonca zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO. Možnosť z blízka uvidieť až 6-tisíc rokov staré skalné rytiny sa nenaskytne každý deň. Niektorých z nich sa môžete aj dotknúť. Inde vo svete by boli vysoko strážené a pravdepodobne aj za ochranným sklom. Tu si ich síce nesmierne vážia, no nepreháňajú to s ich ochranou. Je to pre nich súčasť prírody a nechávajú ich preto napospas jej živlom. Čo sa má stať sa stane. Prastarí Krováci, ktorí sú ich autormi, sa určite hnevať nebudú.

Po noci plnej obdivovania hviezd južnej pologule smerujeme na sever. V polovici dňa míňame okraj národného parku Etosha, ktorý je jednou z čerešničiek nášho itineráru. Tú si zjeme z časti už zajtra. Hlavy nám kmitajú z jednej strany na druhú. Z korún stromov totiž môže trčať nejedna hlava žirafy, medzi kríkmi sa môžu ukrývať zebry a antilopy. Ozrutánskych termitísk pribúda. Onedlho je nimi doslova posiaty celý horizont. Ako by sa okolo nás rozprestieral futuristický mini megapolis s hlinenými mrakodrapmi. V poobedných hodinách sme v meste Opuwo. Ideme za Himbami. Za kým?

Kmeň Himba je jedným z posledných autentických kmeňov afrického kontinentu. Podľa mnohých ten najautentickejší. S miestnym sprievodcom nakúpime v supermarkete dary, ktoré títo ľudia ocenia. Stret kultúr je neskutočný. Smerujete do uličky medzi sladkosťami a pečivom, a v tom pred vami stojí bosá černoška potretá červenou farbou oh hlavy po päty. Extravagantná sukňa z kozej kože ozdobená rôznymi okrasami z nej robí zjav, z ktorého len ťažko odtrhnúť oči. Tvár s hlbokými tmavými očami je obklopená dlhými vlasmi, ktorých pramene sú obalené v červenej hmote. Na hlave s pýchou nosí korunku erembe. Spomínal som, že všetky sú hore bez?

Dary nakladáme do auta a smerujeme do jednej z osád. Vstupujme na dvor obkolesený drevenými a slamenými prístreškami, ktoré pôsobia chatrne. Do niektorých z nich dokonca vidieť. Osada je opustená. Až na starú ženu oddychujúcu pod stromom. Ideme ju teda pozdraviť. Onedlho sa zo všetkých strán začnú zbiehať ženy a deti. Všetky majú oblečené to, čo ich „kamarátka“ v supermarkete. Niektoré z nich sú skutočne nádherné. Prišli z polí a plání, kde chovajú dobytok. Dary v podobne základných potravín im vyčarili úsmev na tvári a my sa s nimi rozprávame.

Môžete sa s nimi dokonca aj odfotiť. Možno nás vezmú aj do jedného zo svojich príbytkov. A možno nám ukážu jeden zo svojich rituálov – umývanie sa dymom. Vodu na tento účel nikdy nepoužívajú. Celá ich hygiena pozostáva z „vydymovania sa“ dymom z rôznych byliniek. Povieme si čo to aj o ich kultúre, zvyklostiach a náboženstve. Mnohým veciam nebudete veriť. Ide skutočne o jeden z najsilnejších zážitkov s africkými kmeňmi. Viac vám ale neprezradím. Treba to zažiť na vlastnej koži.

Na druhý deň naberáme smer safari. A to hneď jedno z najlepších v Afrike. Môže to byť aj to úplne najlepšie safari na svete, no keď nemáme svoj deň a šťastie nám nepraje, nebudeme svedkami žiadnych zázrakov. Ak nám však priať bude, tak od vzrušenia večer nezaspíme. Trpezlivosť. To je najdôležitejšie slovo pri love na zvieratá, kedy sú našimi zbraňami oči, ďalekohľady a fotoaparáty. Etosha je veľká ako polovica Slovenska a zvieratá môžu byť hocikde. Niektoré sú pomerne bežné, iné sú hotovými kapitálnymi úlovkami v prípade, že ich spozorujeme.

Rôzne druhy antilop, zebry, pakone, žirafy – tých je tu najviac. Tým, po čom nám srdce pachtí, sú slony, levy, nosorožce, gepardy, leopardy a vzácne druhy antilop. Etosha, ktorá je pomenovaná podľa obrovskej soľnej panvy v jej srdci, je spleťou ciest a cestičiek točiacich sa okolo napájadiel prírodných a umelo vybudovaných. Práve tie sú v období sucha najvyhľadávanejším zdrojom pitnej vody u miestnych zvierat. Práve tu je najväčšia šanca nájsť ich. Každé safari je iné. Vždy si pre návštevníkov rešpektujúcich pravidlá divočiny prichystá čosi iné. Treba mať oči na stopkách. Strávime tu deň a pol. Nocujeme priamo v Etoshi a v noci pri osvetlenom napájadle vyčkávame na začiatok prírodného divadla. Program však zverejnený nikde nie je. Môže sa stať, že uvidíme všetko alebo nič.

Po dvoch nociach strávených v národnom parku pokračujeme v našej ceste. Smerujeme do mesta Grootfontein, kde nás čaká najväčší meteorit na svete. Volá sa Koba a váži 60 ton a počas orby svojho políčka ho tu objavil miestny farmár. Na Zem dopadol približne pred 80-tisíc rokmi a z miesta dopadu nebol nikdy premiestnený. Skutočný klenot pre zberateľov svetových rekordov. Po výdatnej večeri ideme spať s vedomím, že zajtra náš čaká veľmi dlhý presun Capriviho pásom až k slávnej rieke Zambezi.

Dnes nás čaká asfaltka a 800 kilometrov. Prechádzame cez mestá Rundu, Divundu a Kongola. Prechádzame cez územie, na ktorom žije najmä kmeň Kavango. So západom Slnka sa ocitáme v meste Katima Mulilo, ktoré obteká rieka Zambezi plná krokodílov a hrochov. Na druhej strane je Zambia. Približne 40 kilometrov južne je Botswana a 60 na východ Zimbabwe. Neďaleko sa nachádza štvorhraničný bod. Večer sa kocháme pohľadom na zvlnenú rieku pred nami.  Nech vás ani len nenapadne okúpať sa v nej! Kŕmenie divokých zvierat je totiž prísne zakázané.

Ráno je svieže a my sa lúčime s Namíbiou. Mnohým to dochádza až teraz. Prišlo to rýchlo a nečakane. Čoskoro sa dostávame k rieke Chobe a prekonávame hraničný most. Botswanské pahorky za riekou sú pokryté stromami nevídaných tvarov a rozmerov. Baobab. Legenda vraví, že kedysi boli baobaby také krásne, že ich závistliví obri povytŕhali zo zeme a vsadili do nej naopak, koreňmi nahor. Ani to im však na kráse neubralo. Životodarný strom má svoje neotrasiteľné miesto nielen v živote zvierat, ale aj miestnych ľudí. Prechádzame hranicu a smerujeme do mesta Kasane, kde sa naobedujeme a pripravíme na poobedné safari na vode.

Rieka Chobe má pre nás dnes prichystané prírodné divadlo a my budeme sedieť v prvej rade. Malá loďka nás zavedie na všetky dôležité zákutia tohto vodného sveta plného zvierat. Hľadáme najmä krokodíly, hrochy, byvoly a slony. Pri rieke sa môžu napájať paviány a rôzne druhy antilop, ktoré sme v Etoshi nevideli. Na pláži sa slní krokodíl a len pár metrov od nás sa spod hladiny vynárajú oči najnebezpečnejšieho zvieraťa Afriky hrocha. Dúfame, že výjde z vody von a ukáže sa nám v plnej kráse. Slony trhajú výživnú trávu a švácaním chobotu zo strany na stranu ju zbavujú prebytočného blata a piesku. Nad hlavami nám preletel orol jasnohlasý, ktorý je africkým symbolom slobody. Stáda byvolov a slonov nás nechávajú nemých. Vskutku úžasný zážitok, na ktorý sa nezabúda.

Po večeri ideme spať zavčasu, ráno totiž skoro vstávame. Ideme hľadať (najmä) šelmy. Práve tie sú najaktívnejšie pred a počas východu Slnka, kedy teploty ešte nestihli stúpnuť do horúcich hodnôt. Ráno sme oblečení v bundách a čiapkach, no už o necelé dve hodinky veci postupne zhadzujeme. Ranná jazda otvoreným jeepom je mrazivá. Aj dnes musíme byť nanajvýš trpezliví. Skúsení miestni sprievodcovia nás majú v rukách a spravia všetko pre to, aby sme odišli s cennými „úlovkami“. Hľadáme levy a leopardy. Budeme však radi aj žirafám, slonom, byvolom a antilopám. To je úžasné na safari. Žiadne dva dni tu nie sú rovnaké. Afrika je v prvom rade o zvieratách. A tie sú na safari. My sme tu hostia a čím trpezlivejší a priateľskejší budeme, tým máme väčšiu šancu, že sa dočkáme nezabudnuteľnej show.

Safari trvá približne do obeda a my hneď po ňom smerujeme do štvrtej krajiny nášho zájazdu. V preklade jej názov znamená „veľký kamenný dom“. Zimbabwe. Akoby lusknutím čarovného prútika sa silne demokratická krajina mení na presný opak. Chodievali sme sem ešte za čias prezidenta Mugabeho, ktorý má toho na rováši viac než dosť. Vláda sa však v minulom roku zmenila a ostáva len dúfať, že obyvateľom tejto krásnej krajiny svitá na lepšie časy. Nie moc dobrú situáciu v krajine až tak neokúsime, pretože sa budeme nachádzať v mestečku Victoria Falls, ktoré sa, vďaka vodopádom, tomuto celému tak trochu vyhýba. Také Harare, ktoré je hlavným mestom, je o niečom úplne inom.

Viktóriine vodopády. Čerešnička na torte nášho zájazdu. Jeden zo siedmych prírodných divov sveta. Mosi-oa-Tunya. V preklade „Dym, ktorý hrmí“. Najväčšie, najkrajšie a jednoducho najúžasnejšie vodopády planéty. Miesto, na ktorom vám spadne sánka a premočí sa tričko. Obrovské oblaky pary, ktoré vznikajú po dopade vody na skaly, stúpajú do výšin a je ich vidieť na kilometre ďaleko. Ohlušujúci rachot je svojim spôsobom upokojujúci. Výlet na juh Afriky jednoducho nie je kompletný bez návštevy jedného z pokladom planéty Zem.

Po vodopádoch si pozrieme mesto, najväčší baobab v okolí a nakúpime suveníry pre blízkych. Práve tu kúpite tie najkrajšie veci za najlepšiu cenu. Treba zjednávať. Na druhý deň, ktorý je posledným plným v Afrike, si môžete program zvoliť sami. Radi by ste sa ponad vodopády preleteli vo vrtuľníku, poprechádzali sa s levmi, skrotili mocnú Zambezi na rafte alebo si skočili bungee-jumping? Mesto Victoria Falls ponúka množstvo aktivít. Skutočne každý si príde na svoje. Čaká vás úžasný deň plný zábavy, no kdesi v podvedomí sa už začne rodiť smútok za Afrikou, ktorú zajtra opúšťame. Bolo nám však úžasne a určite sa s kolískou ľudstva nevidíme naposledy. Ďakujeme, mama Afrika.

Michal Ondro | 26. august 2018